Rozhovor s jednou z vás: Psychika po pôrode

O popôrodnej nepohode, či už ide o baby blues, úzkosti alebo depresiu, sa nevraví dosť často. Pri pohľade na sociálne siete vidíme predovšetkým tú krásnu časť materstva – zariaďovanie izbičky, veselé úsmevy, krásne outfity… No niekde tam v pozadí sa často objavia pochyby o tom, či sme dobrými matkami, vyčerpanie, nespavosť a často aj nechuť do každodenných dní a obľúbených aktivít. Vtedy je treba spozornieť a povedať o tom niekomu – blízkemu či psychológovi.

V predchádzajúcom článku sme sa zhovárali so zakladateľkou projektu Vysmiata Duša Mamky, kde pomáhajú ženskej duši nájsť odpovede a pomoc. Tentoraz by sme radi priniesli rozhovor so skúsenosťou mamičky, ktorá si psychickou nepohodou sama prešla a našla riešenie.

Prečítajte si rozhovor s Michaelou „Mishuls“ Homolkovou, moderátorkou Európy 2, o tom, ako prežívala tehotenstvo, čo naštrbilo jej psychickú pohodu a ako sa jej podarilo vyliečiť svoju dušu a byť tak spokojnou mamou dcérke Tamarke.

Aké bolo vaše tehotenstvo? Cítili ste sa pripravenou, tešili ste sa na bábätko a pociťovali ste len bežné obavy?

Tehotenstvo bolo fajn. Budem úprimná, boli aj prenádherné chvíle – keď ma kopla, keď som ju cítila, keď som jej spievala a ona sa hýbala, prvé sono a podobne.. ale, zároveň som bola veľmi unavená. Možno to bolo spôsobené aj tým, že som vstávala každé pracovné ráno pred 5 na vysielanie do rádia a určite to bolo spôsobené zmenami v mojom tele.

Bábätko sme ale chceli, plánovali, zadarilo sa v podstate hneď, za čo som bola (najmä v tejto dobe) nesmierne vďačná. Navštevovala som aj cvičenia, kurzy, bola som aktívna. Naozaj som sa tešila. Necítila som strach. Ani z pôrodu, ani z materstva. Možno len niekde tam vnútri som cítila zodpovednosť. Lebo už počas tehotenstva som si vravela, že by som chcela vychovať dobrého človeka.

Aký ste mali pôrod? Prebiehal v poriadku, alebo aj toto vo vás zanechalo nepríjemné spomienky?

Pôrod bol náročnejší, lebo bol vyvolávaný. Teda takto… samotný pôrod bol veľmi rýchly. Doktorka sa smiala, že som prvá pacientka, ktorá sa po pôrode opýtala: A to je všetko?!

Vyvolávanie však bolo zdĺhavé a bolestivé. Tu som akoby v sebe prvýkrát pocítila isté zlyhanie, lebo som si myslela, predstavovala, že to pôjde samo, že mám moje telo nacítené. A nakoniec hrozil cisársky rez. Možno to bolo to prvé semienko, ktoré mi nahlodalo materskú sebadôveru.

A možno som len mohla prijať veci tak, ako sú. Lebo v momente, keď som si povedala „okej, nech je, ako má byť“, pôrod sa rozbehol.

Čo vo vás naštrbilo psychickú pohodu po pôrode?

 Ja som citlivejší človek, viem to o sebe možno aj preto, lebo som na svojom duševnom zdraví pracovala už pomerne dlho, lebo mi na ňom záležalo. Čiže som poznala rôzne variácie seba, v povedzme, nepohode.

Ale toto bol úplne nový pocit. Cítila som extrémnu zodpovednosť. Za všetko. Za to, že sa mi nedarí kojiť tak, ako som chcela, za to, že dcérka viac plakala, lebo mala dosť silný reflux, za to, že dostala žltačku…

Teraz už rozumiem, že to sa deje, že to sa stane. Avšak vtedy, keď ešte kde-tu začuješ nejakú nevyžiadanú radu o tom, že kojíš zle, že by mala spinkať sama v postieľke, že grcká akosi moc, že ju nenos toľko…sa to na mňa akosi zhúklo. Do toho nevyspatosť, nemožnosť si dobre pospať, lebo som ju stále sledovala. Cítila som aj šťastie, cítila som však aj ťaživý pocit, že nie som dosť dobrá mama. Že som zodpovedná za to, že moje dieťa plače.

Aké pocity ste cítili? Čo boli varovné signály, že to nie je len baby blues alebo pochopiteľný strach o krehkého človiečika a treba to začať riešiť?

Možno ide aj na internete o trošku nešťastnú kombináciu spojenia – „len“ popôrodné blues. Lebo aj ja som si o tom čítala a povedala som si, okej, mám „len“ toto, mamičky to zažívajú, je to v poriadku. Avšak, prečo by aj v takomto momente nemohla mamička vyhľadať pomoc? Jednoducho mám pocit, že nás tieto definície zbytočne zväzujú a potom sa bojíme, lebo to ostatné znie strašidelne.

Skôr by som bola za to, aby sa povedalo: „Drahá mama, necítiš sa v pohode? Je to ok, môžeš vyhľadať pomoc, môžeš sa porozprávať.“ Presne tak, ako to robia VyDuMamky.

Ja vlastne doteraz nemám presne zadefinované odborne, že čo som prežívala. Lebo my sme to s psychológom nedefinovali. Pracovali sme na tom, že sa necítim vo svojej koži. Že sa bojím, že sa mi občas ťažko dýcha, zle spí.

Vôbec v tomto momente nechcem zľahčovať úzkosti či depresie. Skôr naopak. Skôr povedať, že máš pocit, že sa necítiš dobre, pokojne sa na niekoho obráť, je to v poriadku. Ty si v poriadku.