Rozhovor s Katarínou Žilák z Vysmiatej Duše Mamky: Baby blues, úzkosti a popôrodná depresia. Na duši mamy záleží.

Materstvo je úžasné obdobie, na ktoré sa každá mamička pripravuje s láskou, nadšením a veľkými očakávaniami. Láska k dieťatku, ktoré 9 mesiacov nosí pod srdcom, prihovára sa mu a cíti jeho dotyky. Nadšenie, kedy ho uvidí naživo, chytí jeho drobné prstíky a nožičky a ukáže mu otecka a jeho milujúcu rodinu. Očakávania, akej farby bude mať oči, akú povahu bude mať, ako bude spať či aká bude denná rutina.

Práve tieto očakávania ale môžu byť skreslené tým, čo vidíme okolo seba alebo na internete. Prvorodičky často netušia, čo všetko prináša materstvo, predovšetkým prvé týždne doma s malinkým dieťatkom. Aké pocity ich budú trápiť, úzkosti, ktoré budú zažívať. Čo táto veľká životná zmena v nich dokáže vyvolať.

Psychika matky dostáva poriadne zabrať prvé týždne po pôrode, ale aj počas celého materstva. Záleží nám na tom, aby sme pomohli mamičkám nie len hmotne sa pripraviť na materstvo, ale aj psychicky a preto sme sa rozhodli vyspovedať zakladateľku neziskového projektu Vysmiata Duša Mamky, Katarínu Žilák, s ktorou sme sa pozreli bližšie na tému duševného zdravia po pôrode.

Veríme, že vám tento rozsiahly a hodnotný článok prinesie to, čo práve potrebujete.

Veľa matiek pocíti na vlastnej koži baby blues, popôrodnú úzkosť alebo dokonca depresiu. Aký je rozdiel medzi týmito pojmami?

Krátko po pôrode vplyvom veľkých zmien (nielen hormonálnych), ktoré sa udiali, môžu byť ženy viac plačlivejšie, ich nálada môže byť menej stabilná a o to častejšie môžu byť zmeny nálad. Žena môže mať pri tom celom pocit, že sa vlastne ani sama nespoznáva. Toto prvotné obdobie odznie do približne nejakých dvoch týždňov. Hoci je toto obdobie možno nie úplne také, ako si žena predstavovala, je v ňom prítomná aj radosť z toho, že sa stala mamou.

Ak však akási skleslosť, nechuť do života, absencia radosti z nových vecí, či vecí, ktoré jej dovtedy robili radosť a myšlienky na to, že by bolo lepšie, ak by žena vôbec nebola, začínajú byť čoraz častejšie prítomné v bežné dni, je potrebné spozornieť.

Je prirodzené, keď máme aj zlé dni. Ak však v tomto popôrodnom období sú dni stále tmavšie, menej radostné, absentuje v nich radosť z novej role, je naozaj dobré, aby o tom, ako sa žena má, hovorila nielen s blízkymi, ale ideálne aj s odborníkom. Popôrodná úzkosť nás často dokáže paralyzovať aj na fyzickej úrovni. Môže existovať aj bez prítomnosti popôrodnej depresie.

Sú tieto pocity normálne? Nie sme samé, ktoré sa takto cítia?

Príchod dieťaťa na svet je veľká zmena. Na zmeny sa ako ľudia adaptujeme postupne. Aj pri tejto materskej role ženy je dobré hovoriť o tom, že nech môže byť rola mamy akokoľvek prirodzená, je to stále zmena a proces postupného učenia sa. To, ako na zmeny vo svojom živote reagujeme, závisí aj od toho, akú máme osobnosť, aké stratégie používame na zvládanie záťaže a ako na to celé reaguje naše telo.

Práve to, že o rôznych podobách popôrodného obdobia nehovoríme, výrazne vplýva na často nereálne očakávania od tohto obdobia. Keď sa tieto očakávania nenaplnia, ženy sa často hanbia povedať o svojom skutočnom prežívaní, a tak v konečnom dôsledku na to neraz ostávajú aj samy. Samy však určite nie sú. Často prvým krokom je práve povedať niekomu o tom, čo žena prežíva. Niekedy už len dôverný rozhovor s blízkym dokáže priniesť prvú úľavu. Že na to žena nie je sama.

Môže sa stať, že sa na bábätko tešíme celé tehotenstvo, ale po náročnom pôrode necítime eufóriu z bábätka a cítime, akoby sme sa ani netešili? Príde tá radosť?

Na to, ako sa žena po pôrode cíti, ako sa má, ako sa dokáže venovať bábätku, spoznávať ho, vplýva veľa faktorov. Pôrodný zážitok je jedným z tých, ktoré ak nie sú pre ženu subjektívne dobré a spracované, môže to mať vplyv na jej neskoršie prežívanie. Taká tá láska na prvý pohľad k bábätku veľakrát nenaskočí hneď – bez ohľadu na pôrodný zážitok. Veľa žien sa zhoduje v tom, že láska prichádza postupne práve tým, ako si žena s dieťaťom buduje vzťah.

Často práve pri prvom dieťati je žena konfrontovaná s tým, že nemusí mať prax v tom, ako sa starať o dieťa. Za celý život nemusela mať príležitosť obkukať to niekoho iného a tak sa vlastne všetko učí. Do tejto role prichádzame často z rozbehnutého pracovného života, kde vieme ako vzťahy fungujú, kde máme istotu a relatívny pocit kontroly nad tým, ako sa život vyvíja. Príchod bábätka zväčša túto istotu, pocit kontroly mení a často je to pre ženu zneisťujúce. Ale aj tu platí, že len tréning robí z človeka majstra. Určite na tie prvé týždne a mesiace je dobré nezabudnúť aj na súcit a trpezlivosť nielen s bábätkom, ale aj so sebou samou.

Čo ak nás prvé týždne po pôrode premáhajú viac myšlienky samoty, strachu, úzkosti? Odídu tieto pocity niekedy?

Témy samoty a strachu sú naozaj veľké témy. Neraz sa dokážu zosilniť práve v záťažových obdobiach. Ono na začiatku je to naozaj veľká zmena, lebo žena prirodzene vypadne z toho kolobehu, ktorým žila pred pôrodom. To, že máme ako ľudia strach je na jednej strane aj dobre, hovorí nám to niečo. Často práve v spojitosti s rolou mamy dokážeme pochybovať, či to ako ,,mamujeme” je dosť, či nejako neublížime dieťaťu a pod.

Práve s tými počiatočnými strachmi vie pomôcť príprava. Ak má žena strach z niečoho, čo sa vie naučiť, je to cesta ako posilniť svoje materské kompetencie. Práve využiť čas tehotenstva nielen na prípravu na pôrod, ale aj na nadobudnutie vedomostí o tom, čo príde po pôrode, ako sa postarať o dieťa ale aj seba, môže pomôcť s redukciou strachu.

Ak však ani pri najväčšej snahe strach neodchádza, alebo sa mení na až paralyzujúcu úzkosť, určite je dobré hovoriť o tom. Aj na toto môžu dobre slúžiť podporné skupiny žien. Ak však žena pociťuje stále výrazný diskomfort a znižovanie kvality života resp. prežívania, môže sa obrátiť aj na odborníkov. Mamy, ktoré sa v materstve na začiatku nemali dobre a vyhľadali pomoc sa zhodujú v tom, že to bol ten najlepší krok, čo mohli urobiť.

Na čo sa pripraviť prvé týždne s malým dieťatkom, aby sme to psychicky zvládli? Dá sa pripraviť už počas tehotenstva?

Na veľa vecí sa v živote pripraviť nedá, no zároveň platí, že šťastie praje pripraveným. Povedala by som, že nájsť si zlatú strednú cestu aj v príprave vie byť najfunkčnejšie. Pod prípravou si žena môže predstaviť nielen prípravu na samotný pôrod, ale aj systematickú prípravu na obdobie po ňom.

Nemalo by to byť len o hmotných veciach, ale aj o tom, ako to žena a muž chcú mať po pôrode. Veľkou témou bývajú napr. rodinné návštevy hneď po príchode z pôrodnice. Obdobie prvých týždňov – šestonedelie, je priestor na regeneráciu tela, ale aj na regeneráciu duše, zlaďovanie sa mamy a dieťaťa resp. novej rodiny. Tak ako si robíme plány na pôrod, je skvelé urobiť si plán aj na toto obdobie. Obklopiť sa ľuďmi, ktorí novú rodinu odbremenia od množstva úloh (napr. nakúpiť, priniesť jedlo a pod.)  a vytvoria im tak čas na vlastné zlaďovanie sa. A samozrejme prijať aj fakt, že koncom šestonedelia sa zlaďovanie s dieťaťom a adaptáciu na rolu mamy nemusí skončiť.

Jedna z dôležitých myšlienok je aj práca s očakávaniami. Veľakrát počas tehotenstva môžu vznikať predstavy, že „ja toto nikdy“ a „ja toto určite“ a pokiaľ je to naozaj silne dogmatické, môže to spôsobovať zbytočný tlak a následný stres, ak sa realita ukáže opačne. Je skvelé vedieť, čo nás čaká, čo by sme chceli a no zároveň treba byť otvorený tomu, že život po pôrode môže priniesť aj viac než sme čakali. Nezanedbateľné je mať okolo seba ľudí, s ktorými žena môže zdieľať svoje prežívanie a pocity. Ak rodina či blízky pre ženu nie sú z akéhokoľvek dôvodu možnosťou, sme tu aj my ako projekt.

Môžu nás tieto pocity zaskočiť aj neskôr počas materstva?

Celý život. 🙂 V živote človeka sú rôzne fázy, ktoré sú pre človeka jasnejšie, jednoduchšie a potom tie, v ktorých je ten život zrazu akosi náročnejší a dlhšie človek hľadá cesty k tomu, aby sa mu zase žilo ľahšie. Príchodom súrodenca či súrodencov do rodiny sa opäť žena môže cítiť inak, nástupom do škôlky, školy atď. Všetky zmeny v živote dieťaťa sa dotýkajú aj života rodičov a tak to niekedy dokáže otriasť zabehnutými dňami.

Je prirodzené zažívať rôzne pocity a emócie. Avšak ak sa dni, týždne a mesiace menia na subjektívne prežívané utrpenie, je naozaj potrebné o tom hovoriť, ideálne aj vyhľadať niekoho na pomoc. Keď nás bolí zub, ideme k zubárovi. Keď nás bolí duša, neraz na to chceme ostať samy. Ale nemusíme.

Môžeme si dovoliť čas pre seba, byť sebecké? Nezničí to vzťah s bábätkom, ak s ním nebudeme nonstop počas prvých mesiacov?

Mať čas pre seba, postarať sa o svoje potreby, nie je vôbec sebecké. Práve tým, že sa postaráte o to, aby ste vy boli v čo najväčšej pohode, v akej aktuálne viete byť, sa postaráte aj o svoje okolie. Ak žena od pôrodu nemá čas sa ani poriadne najesť, napiť, dopriať si troška oddychu, dlhodobo to nie je udržateľné. A to sú biologické potreby, ktoré sú nevyhnutné, nič navyše.

Bábätko potrebuje mať pri sebe milovaných rodičov (prípadne iných opatrovníkov), ktorí budú na jeho potreby reagovať láskavo, konzistentne a zabezpečia mu všetko, čo potrebuje. Rodič na prahu vyhorenia zvyčajne takú kapacitu nemá. Pričom niekedy stačí naozaj málo. Nájsť si systém fungovania, kedy aj žena počas dňa bude mať priestor na vydýchnutie, prechádzku, či čokoľvek, čo ju vie sprítomniť a dobiť baterky. Často je to drobnosť, ale so zázračným efektom. Rovnako tak poľavenie z vlastných očakávaní od samej seba vie priniesť čas na oddych a načerpanie nových síl.

Popôrodnou depresiou môžu trpieť aj muži, otcovia. Je to pravda? Majú muži iné pocity, ako ženy?

Áno, v posledných rokoch prichádza čoraz viac do povedomia aj mužská popôrodná depresia. Ak v spoločnosti nečakáme, že popôrodné obdobie u ženy môže byť sprevádzané depresiou, tak u mužov to dupľom nečakáme.

Prejavy mužskej popôrodnej depresie sú o to zradnejšie, že častokrát sú podobné stereotypným predstavám, ktoré o mužoch máme. Napr. muž trávi veľa času mimo domu, je agresívny, prepadá ľahšie rýchlemu uspokojeniu (gambling, alkohol a pod.)

V popôrodnom období, ak muž sám na sebe začne pozorovať výraznejšie zmeny, alebo okolie si všimne náhle odlišnosti, je dobré spozornieť. Ak vychádzame z toho, že muži menej často zdieľajú svoje skutočné prežívanie, tak prísť s touto témou si neraz vyžaduje ešte viac sily. Prajem si, aby sme časom žili v spoločnosti, kde prísť s takouto témou si už nevyžaduje toľko sily.

Ako môžeme zlepšiť svoju pohodu a zvládnuť tieto pocity? Kde nájsť pomoc?

Čím skôr si všimneme, že sa s nami niečo deje, tým lepšie. Práve pestovanie akejsi všímavosti voči sebe je veľmi funkčné nielen v rodičovstve, ale tak celkovo. Naučiť sa v priebehu dňa zastaviť sa a zistiť, ako sa človek má. Ak prídu momenty, ktoré už podporujú našu vnútornú nespokojnosť alebo aj jej vonkajšie prejavy, sú to signály, ktoré je dobré brať vážne a rozmýšľať, čo sa deje, kde už boli naše hranice prekročené. Kde sa človek vyčerpáva a nemá priestor na pomyselné dobitie bateriek.

Po pôrode je tých príležitostí na pozabudnutie na seba veľmi veľa. Je prirodzené, že s novorodencom v rukách si dospelý človek nevie hneď naplniť svoje potreby, avšak ak sa to takto deje dlhodobo, nie je to udržateľné a človek si tak vlastne sám prispieva k ťažobe. Niekedy stačí aj drobnosť. Urobiť niečo, čo vás teší, vypočuť si niečo, čo máte radi. Často je veľmi nápomocné byť aj v kruhu iných ľudí s podobnými témami. Existujú rôzne podporné skupiny, napr. nosenia či dojčenia.

Naša podporná skupina je zameraná na dušu. Na to, ako sa ženy aktuálne majú. Rovnako, v spriatelenej českej organizácii Ůsmev mámy ženy nájdu podporu nielen v online skupinách, ale aj v offline podporných skupinách.

Niekedy, keď prežívame trápenie, ľahko nás to osamocuje, avšak často efektívnym riešením je práve urobiť ten opak. Vyjsť so svojím prežívaním do sveta, k blízkemu človeku, skupine iných žien, k odborníkovi. S vysokou pravdepodobnosťou človek zistí, že v tom naozaj nie je sám a príde aspoň malá úľava na začiatok.